Dieťa, ktoré bez váhania neskočí do tej najšpinavšej kaluže a nepohladká aj neznámeho psa, by sme kedysi hľadali márne. „Dnes sa bežne stretávam aj s päť- a šesťročnými škôlkarmi, ktorí sa odmietajú dotknúť blata. Boja sa, že sa zašpinia. Keď im na to poviem, že sa predsa stačí po hre od špiny umyť, mnohé sú prekvapené, aké jednoduché riešenie tento problém má,“ hovorí vedúca Strediska environmentálnej výchovy Dropie Katka Vajliková.

Láske k rastlinám a zvieratám sa deti podľa nej nemusia učiť – je pre ne prirodzená. Úzkostlivou výchovou a prílišnou potrebou chrániť ich pred každou nepohodou z nich napriek tomu dnes vychovávame generáciu odtrhnutú od prírody.

„Výchova dieťaťa a ekológia spolu súvisia. Vďaka ekológii sa dieťa učí vnímať súvislosti medzi svojím správaním a fungovaním okolitého sveta. Učí sa aj prispôsobovať. A to je základný faktor prežitia,“ vysvetľuje ekologička.

Od novembra do apríla je Stredisko environmentálnej výchovy Dropie pre návštevníkov zatvorené. Nie je v týchto mesiacoch v prírode čo pozorovať?

Pre nás zamestnancov ide skôr o technickú prestávku, počas ktorej bilancujeme a plánujeme nové projekty a aktivity. Samozrejme, že v prírode je čo pozorovať aj v zime. Na základe individuálneho dohovoru sme pripravení pre návštevníkov otvoriť areál aj počas týchto mesiacov. Platí, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený človek. No väčšina ľudí je počas zimy radšej doma v teple, ako by išli do prírody.

Nechce sa im von do zimy?

Nechce sa im. No je dobré, že čoraz viac škôl a škôlok, ktoré k nám chodia na naplánované exkurzie, už výlet nerušia, keď hrozí nepriaznivé počasie. Najmä pre deti je veľmi dôležité skúsiť si aj trochu nepohody. Čo padne zmoknutému, vyfúkanému a trochu uzimenému človeku lepšie ako šálka čaju v teple? To sú zážitky, ktoré sa rátajú. Nikdy nezabudnem na radosť päťročného chlapčeka z materskej školy z neďalekého mesta, že u nás po prvý raz zmokol.

Čo ho na tom tak potešilo?

Dovtedy si myslel, že zmoknúť je čosi hrozné, čo sa deťom nemá stávať. Z faktu, že mohol zmoknúť, bol taký prekvapený a šťastný, že objímal pani učiteľky. Nemali sme už preň suché oblečenie na prezlečenie, no on napriek upozorneniam behal po daždi, až kým nezmokol do nitky – aj keď bolo vonku pomerne chladno. Dodatočne som si potom overovala, či neprechladol. Všetko dobre dopadlo, neochorel.

Chránia dnešní rodičia svoje deti pred dažďom či zimou väčšmi ako predošlé generácie?

Určite. Na jednej strane je to pochopiteľné. Žijeme hektickým spôsobom života. Každá choroba dieťaťa rodičom znemožňuje ísť do práce. Preto im dávajú vitamíny a obávajú sa, aby vonku náhodou neochoreli. Ale nemôžeme dovoliť, aby náš strach dusil naše dieťa. Nesmieme ho zatvoriť do sklenej nádoby. Rodičia sa pri pobytoch vonku boja nielen toho, že dieťa prechladne. Obávajú sa aj, že ho niečo uštipne alebo že dostane alergickú reakciu. Dnes mnoho detí trpí rôznymi alergiami. Tie sú dôsledkom znižujúcej sa kvality životného prostredia. Zároveň ubúda prírody i hmyzu. Oproti minulosti je menšia pravdepodobnosť, že dieťa v mestskom prostredí uštipne včela alebo osa. Čím neskôr sa dieťa s týmto alergénom alebo jedom stretne, o to môže byť reakcia organizmu prudšia. Ak viem, že má moje dieťa nejakú alergiu a nejde o veľmi vážnu formu ochorenia, pribalím mu na pobyt v prírode potrebné lieky. Alergia by nemala byť dôvodom, aby sme dieťa vôbec nevystavovali prírode a žiadnemu možnému riziku.

Prečo by sme nemali deti chrániť pred každou nepohodou v prírode?

Keď vonku pocítia vietor alebo chlad, dokážu lepšie oceniť, aké je dôležité mať miesto, kam sa môžu následne schovať a v bezpečí sa zohriať. Aj v dnešnom svete žije mnoho detí, pre ktoré teplo a suché oblečenie nie sú samozrejmosťou. A nemusíme chodiť ani za hranice našej krajiny. Ako by to mohli chápať deti, ktoré majú viac šťastia a je to pre ne samozrejmé? Zaženieme ich niekam do divočiny, aby si začali vážiť, čo majú? Samozrejme, že nie. Práve pobyt v prírode za každého počasia je prirodzený spôsob, vďaka ktorému dokáže dieťa oceniť, čo všetko má aj čo pre neho robí rodič. Na to, aby pochopili, že aj teplo je čosi, o čom sa dá v určitých chvíľach snívať, nemusia denne prejsť päť kilometrov v mraze. Stačí, aby občas zažili trochu nepohody.

Aký vplyv má prílišná ochrana pred prírodou na jej vnímanie deťmi?

Chránením pred každým rizikom rodičia prenášajú svoje vlastné strachy na svoje deti. Tie získavajú od rodičov rôzne úzkosti už v najútlejšom veku – aj v období, keď ešte nevedia hovoriť. Človek je pritom jediný tvor na svete, ktorý sa nerodí s vrodeným strachom voči niečomu. Napríklad opice majú vrodený strach z hadov, pretože sú v džungli ich prirodzenými nepriateľmi. Ale my ľudia toto všetko získavame v detstve.

Ako môže rodič preniesť svoj strach z pavúkov na malé dieťa?

Napríklad vo forme zážitkov v období, keď dieťa začína vnímať svoje okolie. Pozná a citlivo vníma svoju mamu, ktorá v určitom momente uvidí pavúka alebo myš. V prvotnom šoku skríkne a dieťa si tento vnem odnesie. Neskôr v živote pravdepodobne vôbec nebude schopné identifikovať, že sa pavúkov bojí jednoducho preto, že sa ich bála jeho mama. Alebo na dieťa v detstve znenazdajky vyskočí pes a rodič zareaguje neprimerane.

Ako pracovať s takýmto získaným detským strachom?

Často sa s týmito strachmi stretávame pri našich pobytových programoch, keď deti večer v izbe objavia chrobáka ucholaka. Neprekvapí nás to, pretože tu sme v strede poľnohospodárskej krajiny. Máme čisto, ale hmyz sa dnu dostane aj cez sieťky. Prvotne sa snažíme nesústrediť pozornosť na strach detí, ale namiesto toho ich čosi o prírode naučiť. Strach detí často vyplýva z mála informácií, ktoré o hmyze alebo o prírode majú. Niečoho sa boja a ani nevedia prečo. Vysvetľujeme im, ako konkrétny hmyz žije, prečo je v prírode dôležitý a čím sa živí. Zvyčajne sa to končí tak, že dieťa vyrába zo starého kvetináča domček pre ucholakov, aby mali úkryt. Keď rodičom posielame fotky, čo ich dieťa práve robí, často neveria vlastným očiam. Čoraz častejšie sa však stretávam aj so strachom z oveľa obyčajnejších vecí, ako je hmyz či hlodavce.

Z akých napríklad?

V lete sme si u nás s deťmi na výskumníckych workshopoch vyrábali pec z hliny. Mali sme tu chlapca v predškolskom veku, ktorý sa toho blata nechcel dotknúť. Bál sa, že bude špinavý. Stále opakoval, že to robiť nebude, lebo je to odporné. Nakoniec prestal plakať, pridal sa k nám a začalo ho to tešiť. Podobné situácie zažívame čoraz častejšie. Keď im na to poviem, že sa predsa stačí po hre od špiny umyť, mnohé sú prekvapené, aké jednoduché riešenie tento problém má. Sú odtrhnuté od prírody.

Sme na Žitnom ostrove v dedine Zemianska Olča. Keď hovoríte o odtrhnutí od prírody, myslíte najmä mestské deti alebo to platí aj pre tie z dediny?

Platí to aj pre tie z dediny. Už to nie je vidiek s dvormi a záhradami. Namiesto toho tu žije čoraz viac pracujúcich rodičov, ktorí zarábajú peniaze a kupujú zeleninu a ovocie v reťazcoch namiesto toho, aby si ich dopestovali. Vidno to aj na deťoch. Odtrhnutosť od prírody je proces, ktorý je paradoxne prirodzený pre súčasnosť. Iný trend sa, naopak, obracia: zatiaľ čo v minulosti sa mladí sťahovali z vidieka do miest, dnes je to opačne. Vracajú sa na dediny, no chcú tu žiť s mestským pohodlím a vybavením. Nech v okolí nekikiríka kohút, nesmrdí prasa a nešteká pes. A vplyvom tohto sa to vidiecke prostredie mení.

Ako sa to prejavuje na deťoch?

Robievame taký pokus. V našej pocitovej záhrade máme okrem iného nasadené aj rôzne druhy zeleniny. Deti – aj tie z dediny – v tom záhone už nedokážu identifikovať rastlinu zemiak. Pritom má zelenú vňať vysokú meter až meter a pol, o ktorú sa doslova potkýnajú. Vidno to aj na škôlkaroch z dediny. Kedysi pre nich nebol problém rozoznať kačicu, hus alebo sliepku. Dnes to mnohé deti nedokážu. Chodia do zoo, poznajú zebru a žirafu, ale často nerozoznajú kozu od ovce.

V čom sa v posledných rokoch najväčšmi zmenilo prostredie, v ktorom deti z vidieka vyrastajú?

Kedysi bolo prirodzené, že susedia na dedinách o sebe vedeli, videli na seba. Teraz čoraz častejšie vyrastajú celé štvrte, kde pozemky oddeľujú obrovské betónové ploty. Vnútri je miesto na čo najväčší dom a popri ňom len na maličké pásiky trávy. Tie sú dobré akurát tak na naštvanie majiteľa, že si musí kúpiť kosačku. Tieto pozemky nemá v lete čo schladiť, chýbajú tam stromy a zeleň. A keďže klimatická zmena je citeľný fakt, v lete je to tam ako v rozpálenej vyhni.

Spočíva zmena aj v počte klimatizačných jednotiek na obyvateľa dediny?

Áno. Riešením jedného problému vyrábame ďalší. Tým potrebujeme v lete viac elektriny. Dnes si už ľudia uvedomujú vplyv svojho konania na životné prostredie. Takže nasleduje greenwashing.

Čo je to greenwashing?

Všetci chceme počuť, že to, čo robíme, nie je až také zlé – to je podstata greenwashingu. Keď si kúpite klimatizáciu od určitej spoločnosti, ktorá ju zabalí do krabice z recyklovaného papiera, urobili ste lepšie, ako by ste si ju kúpili od inej, ktorá produkt balí do plastovej fólie. Ide o predávanie falošného pocitu správneho konania. Nikto nechce nahlas povedať, že by sme mali trochu zmeniť správanie. Greenwashing nám zároveň podsúva, že si toho môžeme dovoliť oveľa viac, ako v skutočnosti potrebujeme.

Vysoké ploty a absencia stromov namiesto rozmanitých záhrad znie ako ekologický problém. Ako súvisí s výchovou?

Súvisí. Možno to zhrnúť vetou – Pestrosť je hojnosť. Či už v zmysle biodiverzity z  prírodovedného hľadiska, alebo v zmysle pestrosti vnemov. V prostredí s dokonale ostrihaným trávnikom, živým plotom a prísne vymedzeným priestorom nemá miesto žiadna nedokonalosť systému. Deťom, ktoré v takomto prostredí žijú, vytvárame umelé a zároveň schudobnené svety. Aký kontakt s prírodou tu môže dieťa mať, keď rodičia na pozemku nedajú priestor ani sedmokráske a nieto ešte napríklad krtkovi? To platí aj pre tujový plot. Kde si tam môže dieťa urobiť napríklad bunker? Nikde. Radšej mu kúpime certifikovaný drevený domček. K jeho výstavbe však nemusí nijako prispieť. Nakoniec mu ním nespôsobíme takú radosť, ako keby si ho vyrobilo s otcom alebo s mamou samo. Väčšina dnešných detí získava veci veľmi ľahko. Vytvárame im pohodlný a bezpečný svet. No ony potrebujú istú mieru nepohody. Potrebujú sa nudiť. Nuda je kolískou kreativity.

Kam nudu vonku zaradiť, keď je každodenný program väčšiny detí plný vyučovania a mnohých krúžkov?

Je dôležité, aby mali deti aj neorganizovaný čas. Mávame letný tábor s názvom Leto na lúkach pre deti vo veku od šesť do štrnásť rokov. Okrem aktivít, ktoré pre ne máme naplánované, musíme vždy nakoniec rozšíriť čas voľna, ktorý máme počas dňa vyhradený práve na tú nudu. Deti sa nám vždy nakoniec chodia sťažovať, že potrebujú viac voľného času, aby stihli všetko, čo si samy povymýšľali. Nie je pravda, že deti sa už nechcú spolu hrať.

Prečo je nuda v prírode dôležitá?

Pretože dieťa nakoniec príde na to, že sa v prírode vôbec nenudí. Vnemy prichádzajú jeden za druhým. Je zodpovednosťou rodičov, aby na ne deti upozorňovali – kde vyletel bažant, čo sa kde šuchlo. Na internete možno pohľadať množstvo inšpiratívnych jednoduchých aktivít. Dieťa sa nakoniec vždy vynájde. Deti sa rodia s tým, že majú rady prírodu. Majú rady rastlinky aj zvieratká. Spoločný čas strávený v prírode je studnicou nevyčerpateľných možností. Po tom typickom detskom „mami, ja sa nudím“ by mala nasledovať odpoveď – vynájdi sa.

Stačí deti dobre obliecť a umožniť im „nudiť sa“ vonku?

Áno. Ak im to neumožníme, pripravíme ich o dôležité poznanie. Len takto zistia, že vôbec nemusia čakať, kým im rodič povie, že odvtedy dovtedy musí byť na takom a takom krúžku. Pochopia, že nie sú odkázané na iných, aby im organizovali čas. Aktivitu si dokážu nájsť aj samy. Len sa treba pripraviť na to, že si možno vymyslia čosi, pri čom sa zašpinia. Ale s tým by sme sa mali zmieriť, takto totiž vychovávame deti k samostatnosti.

Hovorili sme o deťoch z vidieka. Ako sa za posledné roky zmenili deti z miest?

Sú rozhľadenejšie ako kedysi. No zároveň sa u nich ešte väčšmi zhoršila úroveň manuálnych zručností. Je to spôsobené aj výchovou v rodine, že už toľko s rodičmi nemajstrujú alebo čosi neopravujú. Stretávame sa dokonca s tým, že školáci nevedia strihať nožničkami.

Chodia k vám aj deti, ktoré si skutočne myslia, že kravy sú fialové ako v reklame na sladkosti?

To už nie. Od škôlkarského veku si bežne čokoľvek vygooglia. Dnes už deti vedia funkčne hľadať informácie.

Museli ste zmeniť svoj prístup a programy v stredisku, aby ste nimi zaujali generáciu dnešných detí?

Musíme stále viac pracovať na ozrejmovaní súvislostí. Dnešné deti majú veľmi veľa informácií a vedomostí, no v prírode ich nedokážu aplikovať. Snažíme sa tieto súvislosti vysvetľovať a učiť ich deti zážitkovou formou, vďaka ktorej si toho dokázateľne zapamätajú najviac.

Patria technológie k výchove k ochrane prírody?

Určite áno. Žiť bez technológií sa už ani nedá.

Do akej miery?

Deti treba usmerniť, čo je v poriadku vyhľadávať a čo nie. Sú rôzne aplikácie na spoznávanie prírody, ktoré nám napríklad pomáhajú určiť, čo je jedlé a čo je nejedlé. Alebo aplikácie na zapájanie sa do rôznych monitoringov zveri a vtáctva či na spoznávanie vtáčích hlasov. Pre deti sú zaujímavé aj také, pomocou ktorých si vedia vyrátať svoju ekologickú stopu. Na konci im vyjde, koľko planét by sme potrebovali, ak by každý žil ako ony. Toto sú pre deti veľmi dobre pochopiteľné informácie.

Vo väčšine kníh pre najmenších sa deti dozvedia, že ježko má rád jabĺčka a myš bežne jedáva syr. Je to problém?

Pre mňa ako ekologičku v tom problém je. Deťom tým podsúvame nepravdy. Malé deti sú pritom veľmi citlivé na nepravdu alebo nepresnosti. Takéto zavádzajúce informácie ich môžu aj nečakane negatívne ovplyvniť. Dieťa môže byť sklamané, keď zistí, že pchať jablko na ježka nie je pre to zviera vôbec prínosné.

Existuje nejaká veková hranica, po ktorú nepravdy o prírode detskému vnímaniu prírody neuškodia?

Nevidím v tom vekovú hranicu. Už od najútlejšieho veku stojí za to zvážiť, akú knižku dieťaťu kúpime. Ľahko sa totiž môže stať, že sa práve tá najnepresnejšia stane jeho najobľúbenejšou.

K čomu vedie účelové skresľovanie života zvierat a kolobehu prírody?

Je veľmi dôležité, aby bolo dieťa konfrontované s faktami. Ak ani v období, keď už dieťa chodí do škôlky a školy, nevytvárame priestor na to, aby pochopilo, čo je reálne, zostane pravdepodobne až do dospelosti na povrchnej úrovni vedomostí o prírode. Aj keď sa budú jednotlivé veci určite učiť na prírodovede – napríklad že ježko je hmyzožravec, dieťa si už nedokáže efektívne spojiť, že jablko nie je hmyz a na chrbát ježka vlastne nepatrí.

Dobehnú deti v škole to, čo pri výchove k ochrane prírody ich rodičia doma zanedbali?

Ak majú dobrého učiteľa, určite sa to dá. Poznám ich kopu, ktorí sa v tomto smere venujú deťom aj nad rámec svojich povinností.

Výchova k ochrane prírody je aj súčasťou osnov. Sú postavené dobre?

Školy si v súčasnosti môžu vybrať, či environmentálnu výchovu zaradia do vyučovania ako prierezovú tému zapojenú do každého predmetu alebo či ju budú vyučovať formou samostatného vyučovacieho predmetu. Najdôležitejšia však zostáva osoba učiteľa. Faktom je, že na väčšine pedagogických fakúlt učitelia predmet environmentálna výchova vôbec nemajú. Podľa zamerania sa počas štúdia pripravujú na výučbu iných konkrétnych predmetov. Mladému učiteľovi, ktorý sa po škole zamestná a chýba mu úväzok, často dajú učiť práve environmentálnu výchovu. Na mnohých školách je často považovaná za „podradný“ predmet.

V čom vidia najväčší problém učitelia, ktorých vzdelávate v rámci svojich programov?

Ich najväčším problémom je nedostatok času. Na environmentálne vyučovanie a aktivity v rozvrhu väčšinou nie je priestor. Učitelia sú zároveň výrazne administratívne zaťažení a ani sa im nedivím, že nemajú energiu ani čas ešte po večeroch zháňať inšpirácie k environmentálnej výchove.

Je o vaše environmentálne programy zo strany škôl a učiteľov vyšší záujem ako v minulosti?

Určite áno. Zároveň stúpa záujem i zo strany špeciálnych škôl a seniorských domovov.

Možno naučiť deti, ktoré nechápu jednoduché prírodné zákonitosti, napríklad separovať odpad?

Veľakrát to tie deti paradoxne vedia lepšie ako ich rodičia. Aj napriek tomu, že nespoznajú vňať zo zemiaka. Triedenie odpadu má táto generácia vžité väčšmi ako pestovanie rastlín. S odpadom sa totiž stretáva každý z nás dennodenne.

Práve pracujete na online kampani Zatoč s odpadom. Čím podľa vás zaujala tisícky detí a dospelých?

Najskôr nás prekvapilo, že výzvy, ktoré sme v rámci kampane vyhlásili, zaujali nielen školy, pre ktoré boli pôvodne určené, ale aj jednotlivcov. Snažili sme sa vytvoriť výzvy, ktoré môže splniť každý, kto chce, a zároveň hneď uvidí konkrétnu zmenu. Prvá výzva spočívala vo výmene hubky na riad za lufu (prírodná špongia z rastliny lufy – pozn. red.). Pri vyhodnocovaní sme zistili, že ak by všetci, ktorí sa do výzvy zapojili, začali používať lufu, za rok by spolu ušetrili viac ako 33-tisíc jednorazových hubiek na riad.

Jednou z výziev v kampani je kúpiť si v obchode na pohľad nedokonalú zeleninu alebo ovocie. Prečo je pre nás dnes výzvou zaplatiť za nepekné jablko?

Lebo iné v potravinách ani nevidíme. Aj toto je forma greenwashingu. Dospelí – a prirodzene aj deti – nadobúdajú pocit, že správne jablko musí mať dokonalý tvar a byť úplne bez poškodení. Najmä deti, ktoré nemajú doma záhradu, sa nikdy ani nestretnú s jablkom, ktoré je mierne otlačené alebo ho načal červík. Neexistuje pritom lepšia značky biokvality, ako to, že potravinu pred nami už ktosi chcel.

Je v záujme ochrany prírody nutné učiť deti nakupovať potraviny?

Ideálne je naučiť ich, ako si potraviny vypestovať. Zároveň netreba očakávať, že sa v reťazcoch začne objavovať nedokonalé ovocie a zelenia. Tony na pohľad nedokonalých produktov končia na skládkach odpadu. Nikdy za celú dobu existencie ľudstva sme neplytvali potravinami tak veľmi ako teraz. Toto je dôvod, prečo treba deti učiť nakupovať potraviny. Je to skutočne v záujme ochrany prírody.

Ako ich rozdiel medzi ekologickou a neekologickou potravinou naučiť v praxi?

Najskôr by sme sa mali zamerať na to, do čoho je potravina zabalená. Často má aj niekoľko obalov, pričom potravina tvorí len tridsať percent z veľkosti produktu. Ďalšia vec, ktorú zvládne aj školák, je sledovať krajinu pôvodu. Nemá to zmysel len preto, že Slovensko je krajina, ktorá má jedny z najprísnejších hygienických noriem a štandardov na kvalitu potravín, ale aj z hľadiska ekostopy potraviny. Je pre mňa naozaj dôležité mať jablko z Brazílie, keď si ho môžem kúpiť z vedľajšej dediny? To sú základné atribúty.

Ako súvisí ekológia s výchovou či s domácimi prácami?

Súvisí. Dieťaťu napríklad treba vysvetliť, že čím viac obalov vyhodíme, o to častejšie musíme ísť vysypať smeti a o to viac platíme za odvoz odpadu. Najzásadnejšia súvislosť spočíva v tom, akého človeka by sme chceli z nášho dieťaťa vychovať. Či človeka, pre ktorého je samozrejmosťou brať si veci bez akejkoľvek pokory. Ekológia alebo environmentálna výchova nám neustále pripomína, že to nie je tak, že kdesi hore je človek, potom dlho nič a potom príroda a ďalšie s tým súvisiace prvky, ktoré nemáme čas vnímať. Učí nás, že sme súčasťou systému a aj od nás záleží, ako ten systém bude fungovať.

Dieťa, ktoré má takýto dobrý základ, získa dôležité zručnosti. Naučí sa úspešne fungovať v rámci komunity. Osvojí si princípy spolupráce. Pochopí, že nemusí byť vždy a vo všetkom len ono tým najlepším. Učí sa aj úcte k životu v každej forme. Keď vidí pavúka, hneď ho nezabije. Vie, že ho môže zobrať von z domu alebo ho nechať tam, kde je, pretože je normálne žiť spolu v jednom priestore. Chápe zmysel šetrenia vody a energií. Vie, že vďaka tomu rodine šetrí peniaze, ktoré môžeme investovať napríklad do spoločných výletov. Vďaka ekológii sa dieťa učí vnímať súvislosti medzi svojím správaním a fungovaním okolitého sveta. Učí sa takisto prispôsobovať. A to je základný faktor prežitia.

Chcú dnešné deti chrániť prírodu viac ako predošlé generácie?

Podľa mojich skúseností áno. Sú ochotnejšie šetriť energiou a vodou a pristupujú zodpovednejšie k odpadom ako predošlé generácie. Stupeň ich environmentálneho povedomia narastá.

V čom sa im darí väčšmi ako generáciám pred nimi?

Je medzi nimi veľmi veľa takých, ktoré sa živo zaujímajú, vedia lepšie identifikovať problémy a dokonca vedia samy hľadať a navrhovať riešenia. Je to tým, že majú k dispozícii dostatok informácií a nemajú problém ich vyhľadávať. Deti, ktoré nám rastú, sú schopné veľmi aktívne meniť svet okolo seba.

Čo ich najväčšmi brzdí, aby sa stali generáciou ochrancov prírody?

Sme to väčšinou práve my dospelí. V úlohe rodiča, učiteľa či inej autority. Keďže už ovládame mnoho spôsobov, „ako sa to nedá“, snažíme sa ich chrániť. Zahŕňame ich svojou starostlivosťou, zážitkami či aktivitami bez dostatočného priestoru zážitky vstrebať, precítiť. Brzdí ich zmätenosť z hojnosti, ktorou ich zahŕňame.

V čom by sme sa mali pri výchove k ochrane prírody inšpirovať predošlými generáciami?

Používať zdravý sedliacky rozum. Ten nám radí neveriť všetkému, čo sa dočítame na internete v súvislosti so zdanlivo ekologickými riešeniami. Zároveň si myslím, že by sme sa mali od predošlých generácií inšpirovať priamo, kým sú ešte naši predkovia s nami. Byť v prírode spolu so starými rodičmi. Dozvieme sa od nich, prečo niektoré miesta vyzerajú tak, ako vyzerajú. Alebo aj to, prečo časti niektorých riek výstavbou vodných elektrární už nevyzerajú tak ako kedysi. Tam sa deti napríklad dozvedia, že je to tak aj preto, aby sme mali elektrinu na čoraz viac klimatizačných jednotiek.