Článok prevzatý z denníku N, publikovaný bol 26.10.2022, autorom je Erich Mistrík, estetik a filozof prednášajúci na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave

Vážna hudba či pohľad na umelecké diela majú vraj pozitívny vplyv na psychiku a myslenie batoliat. Má zmysel zoznamovať malé deti s umením, keď sú do troch rokov veku z hľadiska teórie ešte len v takzvanom predestetickom období?

Určite áno. Naozaj sú ešte len v takzvanom predestetickom období, takže nemôžeme hovoriť vyslovene o estetickom vnímaní. No je dôležité deti vystavovať podnetom. Aj keď bábätká a batoľatá ešte vôbec netušia, čo sa presne deje, a nevedia rozlíšiť kvalitu umeleckého diela. Samozrejme, hovorím o kvalite z nášho dospelého pohľadu. Ide o to, aby deti neustále získavali čo najviac zmyslových podnetov. Sluchových, zrakových a hmatových. A aj chuťových a čuchových podnetov, čo sa síce často nepovažuje za súčasť estetického vnímania, ale človek reaguje ako celok.

Súvisí cibrenie zmyslov s cibrením myslenia u bábätiek a batoliat?

Myslenie – s tým by som ešte trochu počkal. Ale existuje viacero teórií, ktoré hovoria, že myslenie sa vyvíja postupne. Už len tým, že dieťa začína používať prvé „akoby slová“, teda také slová, ktorým dospelí ťažko rozumejú alebo nerozumejú. Už nimi začína diferencovať veci, vzťahy, všetko, čo je okolo neho, a aj diferencovať seba od sveta. To sú zárodky myslenia. A podnety pomáhajú pri rozvoji predpojmových základov myslenia.

Pre batoľatá sú určené špeciálne divadelné predstavenia – batoláriá. Vo svojich repertoároch ich majú zaradené aj viaceré slovenské divadlá. Môžu naučiť batoľa láske k divadlu a umeniu?

S láskou k umeniu a kultúre by som počkal do školského veku. To, čo divadlo a batoláriá dokážu skutočne u dieťaťa rozvíjať, sa označuje ako estetická vnímavosť. Znamená to byť schopný vnímať veci, ktoré sú nové a neznáme, otvárať zmysly a vlastnú psychiku. Opäť, ani z týchto predstavení si batoľatá nič nezapamätajú, pochopiteľne. Ale je to pre dieťa ďalší zdroj poznania.

Navyše divadlo je úžasne komplexný podnet, ktorý je esteticky cieľavedome spracovaný. Ide teda o vyslovene cieľavedomé pôsobenie, keďže sa v divadle kombinuje hudba s pohybom, s rečou, s vizuálnymi aj čuchovými vnemami, čím je divadlo pre maličké deti aj čuchovým zážitkom.

A nejde len o batoláriá. Vždy ma fascinovalo bábkové divadlo. Aj keď nemám veľa príležitostí na bábkové predstavenia chodiť, vždy som si ich s chuťou pozrel. Uvidíte tam napríklad kačičku, s ktorou sa deti bežne hrajú vo vani. V divadle je urobená tak, že má päť metrov. Alebo uvidíte topánku dlhú dva metre. To sú také úžasné veci. Predmet, ktorý majú deti dennodenne pred očami, zrazu nadobudne iné rozmery a je v inom kontexte. To je presne to otváranie sa novým, neobvyklým podnetom.

Stretnutie s novým a nepoznaným môže byť, naopak, na ihrisku, u lekára alebo vo vlaku občas pre deti nepríjemným zážitkom.

To je ten veľký rozdiel oproti umeleckému svetu. Vo svete rodiny sa zas istý typ podnetov stále opakuje. Videl som malé deti, ktoré stáli v galérii a absolútne ničomu nerozumeli, no s úžasom hľadeli na obrazy. Rozmýšľal som, či ich tak fascinujú farby, človek vysoký niekoľko metrov na nejakom starom obraze alebo proste zoskupenie farieb či nejaký detail. Netuším, kam ich oči hľadeli. To by si žiadalo presný výskum mikropohybov očí.

Rovnako aj pri hudobných predstaveniach. Netušíme, čo z toho deti počúvajú. Či počúvajú basy, bubny, saxofón. Možno počúvajú všetko ako nesúvislý hluk. Ale počúvajú a ukladá sa to v nich. Takto sa cibrí zmysel pre neobvyklé pocity. Princíp umenia je v tom, že nás znepokojuje. Neponúka veci, ktoré poznáme.

Je maľovanie s rodičom v domácom prostredí pre dieťa umeleckou aktivitou alebo len hrou?

Myslím si, že nie je umeleckou aktivitou. Je to hra. Možno povedať, že je to protoumelecká aktivita, ktorá vytvára predpoklady na umeleckú aktivitu v budúcnosti. Na to, aby sa niečo klasifikovalo ako umenie, musí existovať väzba na kultúrny vývin a tú dieťa nemá, alebo ak aj má, tak len veľmi intuitívne a veľmi krátko. Zároveň tam musí byť kdesi v podvedomí umelca nejaký zámer. Keď dieťa tancuje, maľuje, spieva alebo bľaboce, to je spontánna tvorivá aktivita. Proste z neho idú von emócie. Môže to byť príprava na budúce umelecké aktivity v tom, že dieťa sa prostredníctvom tvorby učí komunikovať svoje emócie. To je dôležité.

Prečo je dôležité, aby sa deti naučili hrať sa aj prostredníctvom umeleckých aktivít?

Lebo je to súčasť sveta. Nech sa učia hrať sa so všetkým. Aj so špinou, aj s mlákami. Do nejakých šiestich rokov deti ešte nemajú svet organizovaný podľa jazyka, ako to majú dospelí ľudia, ktorí používajú analytické kategórie. My sa pozrieme na vec a podvedome ju okamžite zaradíme. Dieťa nie. Ono vníma svet predovšetkým zmyslami. Platí to aj v prípade literárneho alebo dramatického umenia. Pre deti je to hlavne zvuk, kompozícia, vyjadrenie emócií. Preto si myslím, že je dôležité, aby sa dieťa hralo s umeleckým materiálom, s umeleckými vyjadrovacími prostriedkami. Lebo je to preň oveľa komplexnejší a prirodzenejší vnem ako reč, povedzme aj na vyjadrovanie svojich emócií.

Je úlohou rodiča kresbu s dieťaťom analyzovať s cieľom zistiť, čo sa mu ňou dieťa snažilo povedať? Je každý obrázok alebo tanec snahou dieťaťa niečo konkrétne vyjadriť?

Nie. Dieťa nekreslí preto, že by chcelo niečo povedať. Rodičia sa často pýtajú – Čo si nakreslil? A dieťa povie alebo si pomyslí – Nič. Proste nakreslilo strom s modrým kmeňom. Reakcia rodiča často je, že kmeň nemôže byť modrý. Nemám rád takýto prístup. Dieťa ho jednoducho cíti ako modrý, tak ho namaľuje modrý bez toho, aby tým chcelo niečo špeciálne povedať. Ale je to emócia, ktorá z neho ide von, a rozvíja sa fantázia.

Zároveň mnohokrát vôbec nemáme šancu pochopiť, čo dieťa cítilo, a ono to nevie slovne vyjadriť. Kresbu alebo iný tvorivý prejav dieťaťa by som určite neanalyzoval v momente tvorby. Môžete sa k tomu skúsiť vrátiť neskôr. Veľmi často deti proste nevedia a rodič tým, že kladie otázky, zabije ten pocit, zabije kreativitu. Krásne to vidieť aj u dospelých. Predstavte si, že vnímate fantastickú hudbu, a zrazu vám niekto začne vysvetľovať, aké harmonické prvky v nej sú a kedy nastúpil saxofón. Povedali by ste: Dobre, ja som si to všimol. A už to vo vás zabije ten pocit.

Dokážeme u dieťaťa v ranom veku vybudovať základy lásky k umeniu?

Možno nie hneď k umeniu, ale k tvorivosti a vnímaniu. Ale láska je silné slovo. Povedal by som, že dokážete vybudovať vzťah. Že si dieťa dokáže v umení nájsť niečo pre seba. To je základ.

Má zmysel brať deti do galérie na výstavy obrazov alebo sa ich skutočne dotkne len umelecká aktivita určená presne pre ich konkrétny vek?

Oboje. Aj keď je umenie v galérii tak trochu konzerva. Ale v takom svete žijeme a mnohé deti nemajú šancu stretnúť sa s umením inde ako práve v galérii. Môžete ich zobrať aj na abstraktné umenie, aj na gotické umenie, aj na akékoľvek supermoderné umenie. Zážitky z priestoru deti nevnímajú ako dospelí, že sa posúvajú od obrazu k obrazu a pozrú si ich názvy.

Deti vnímajú galériu ako celok. Mnohé sú fascinované jedným konkrétnym obrazom, niektoré behajú od obrazu k obrazu a, samozrejme, kričia. No a čo, že kričia? Veď sú to deti. Sú užasnuté a netušia nič o umení. Ale tie podnety v nich zostávajú. Deti patria do galérie. A aj batoľatá. Vnímajú na obrazoch množstvo úžasných farieb. Cvičia si tým zrak.

Cvičia sa aj v rozpoznávaní umenia?

Mnoho detí vyrastá v prostredí, kde neustále znie nejaká hudba. Či už je to dychovka, lacný pop alebo Mozart. Ako „podmaz“ v pozadí. Takéto deti si zvykajú na zvuky hudby a majú všeličo napočúvané. Ak dieťa napríklad celé detstvo počúva vážnu hudbu, trúfam si tvrdiť, že v dospelom veku bude schopné vnímať vážne veci od Berlioza až po Haydna. Nie je priama úmera medzi tým, koľko toho počúvajú, ale určite sa v nich budujú predpoklady, aby boli neskôr schopné rozoznávať skladby v danom hudobnom štýle.

Je to podobné ako so vzťahom medzi čítaním rozprávok a cibrením si jazyka. Dieťa počúva rozprávky a tým si cibrí štylizáciu a učí sa nové slová. Nedávno som čítal výskum, ktorý ukázal, že deti, ktoré pravidelne obedujú alebo večerajú s celou rodinou, majú lepšiu slovnú zásobu. Jednoducho preto, lebo často počúvajú rozprávanie sa dospelých.

Kedy začínajú deti chápať rozdiel medzi dielom, napríklad maľbou či príbehom, a jeho abstraktnou myšlienkou?

Keď sa deti hrajú, niekedy v predškolskom veku začínajú hovoriť: „Ja som teraz akože mama alebo akože auto.“ Nehovoria, že sú mama, ale že sú akože mama. Toto sa objavuje okolo štvrtého alebo piateho roku veku. Vtedy dieťa začína rozlišovať medzi tým, čo má na mysli, a tým, čo sa reálne deje.

Vo vzťahu k umeniu k tomuto rozlíšeniu dochádza až niekedy v mladšom školskom veku, na prvom stupni základnej školy. Vtedy dieťa už začína rozlišovať nielen to, že niečo je znakom a má to i význam, ale i to, že niečo je umeleckým znakom. Deti začínajú chápať komplexnejšie štruktúry vnútri umeleckých diel.

V odbornom texte Umenie a deti píšete, že predškolský vek sa považuje za kľúčový pre bezproblémový rozvoj estetickej aktivity dieťaťa v budúcnosti. Čo to znamená?

Ak som použil slovo bezproblémový, to je asi silný výraz. Povedal by som čo najväčšmi bezproblémový. V tom veku je totiž dieťa ešte naplno, v dobrom slova zmysle, otrokom svojich zmyslov, ale zároveň už je schopné používať plynulú reč. Už si uvedomuje rozdiel medzi tým, čo sa reálne deje, a tým, čo je akože. A zároveň sa blíži k školskému veku, keď preň začínajú byť niektoré veci už takou serióznejšou zábavou. To prichádza vekom. Deti začínajú odlišovať, že čosi je hra a čosi je vážna vec. Estetické aktivity prestávajú byť len bezprostredným vyjadrovaním sa a stávajú sa už aj niečím, čo má výsledok, ktorý sa dá hodnotiť. Prichádza aj väčšia sebareflexia a aj vzájomné porovnávanie sa vo výkonoch. Deti si začínajú uvedomovať, či sa proces darí alebo nedarí.

Práve počas predškolského obdobia kladú obvykle učitelia a učiteľky v materských školách dôraz na kreslenie čo najrealistickejších postáv a vecí. Ako to v tomto citlivom období pôsobí na rozvoj estetickej aktivity dieťaťa?

Na toto existujú rôzne pedagogické názory. Som dosť skeptický, čo sa týka tlačenia detí do vizuálneho realizmu. Okolo štvrtého-piateho roku, keď deti už sú schopné nakresliť z pohľadu dospelého „zmysluplný obrázok“, kreslia veci tak, ako sú pre ne logické. Dieťa nakreslí človeka s kuraťom na bruchu. Sú to extrémne realistické obrázky. Tlačiť ho do toho, že jedlo, ktoré zjeme, vlastne nevidno, je podľa mňa znásilňovanie kreativity.

Je fakt, že v istom veku prichádza v kresbe detí vizuálny realizmus, lebo začínajú naozaj viac oddeľovať to, čo vidia, a to, čo je logické. U menších detí často postavy nemajú nos. Jednoducho preto, že pre deti sú na tvári podstatné najmä oči a ústa. V predškolskom a ranom školskom veku si, naopak, začínajú veci okolo seba veľmi dôsledne všímať. Ich postavy zrazu majú nos a dokonca aj uši. Je to prirodzené, ale som skeptický, či do toho deti treba naozaj tlačiť. Tým zabíjame, potláčame detskú tvorivosť. Prečo by osemročné dieťa nemohlo nakresliť človeka s kuraťom na bruchu? Však ho zjedol. Celé súčasné umenie je presne takéto. Odišlo od vizuálnej podoby reality. Obdobie predškolského veku ponúka priestor na udržanie záujmu o tvorivé a estetické aktivity alebo na jeho pád.

Ako by mal rodič zareagovať, ak dieťa vyjadrí znechutenie nad tým, že ho učiteľ alebo učiteľka v škôlke núti kresliť realistické obrázky a zakazuje kresliť modré stromy?

To je ťažká otázka. Ponúknite dieťaťu iné podnety. Povedzte mu, že v škôlke kreslilo zelený strom s hnedým kmeňom, ale ak mu to nesedelo, doma ho môže skúsiť nakresliť inak. Spýtajte sa dieťaťa, či a v čom sa cíti lepšie, ak strom nakreslí inou farbou.

Ako dieťaťu vysvetliť, že doma môže byť strom, dom či slnko na obrázku akejkoľvek farby a v škôlke nie?

Je to komplikovaná situácia. Autorita učiteľa musí zostať nespochybnená, bez nej to nejde. Veľmi by som sa bránil povedať, že učiteľka to robí zle. To je zníženie autority. Ponúknite dieťaťu iný smer rozvoja kreativity a kompenzujte to, čo mu v škôlke alebo v škole zakazujú.

Píšete aj o rozvoji estetického cítenia ako prostriedku odstraňovania predsudkov voči inakosti. Ako ste to mysleli?

Myslím si, že je to relatívne jednoduchý princíp. Ak som zvyknutý na iné podnety, som zvyknutý, že iné podnety sú normálne, prichádzajú bežne, vždy a znova, tak ma nový podnet nevyplaší. Stereotypy a predsudky sú normálnou súčasťou nášho života. Nedajú sa zlikvidovať. Dá sa s nimi akurát pracovať, pretože v každodennej realite musíme často reagovať stereotypne.

Nedá sa byť tvorivý 24, respektíve 16 hodín denne. Množstvo podnetov a estetická vnímavosť otvárajú človeka, učia ho zostať otvoreným, tolerantným, flexibilným. Je to oveľa lepšie ako akákoľvek prednáška o empatii. Vysvetľovaním a rečou neprenesieme skúsenosť. Ale keď človek má skúsenosť s estetickými podnetmi, ktoré sú principiálne založené na tom, že každý z nich je iný a nový, tak sa naučí byť otvorený. Keď k dieťaťu zvyknutému na nové podnety príde človek oblečený v divokých farbách alebo s niečím neobvyklým na hlave, tak to berie tak, ako to je. Nezaskočí ho to a povie si, že čo je ho do toho.

Je kultúrny zážitok pre dieťa opakom konzumu?

Jednou z veľkých výhod estetických zážitkov a umeleckého sveta je, že sa pri nich človek zastaví. Tomu sa vo filozofii hovorí „aha zážitok“. Človek začína myslieť: „Aha, to je niečo neobvyklé.“ Takto to v estetickom svete funguje. Človek sa pri niečom zastaví, začnú fungovať emócie a podvedomé porovnávanie. Tam sa rodí citlivosť. Toto je jedna z cenných vlastností umeleckého sveta. Konzum nás ťahá od veci k veci. Nezastaví nás.

Vnímajú deti, čo je konzum?

Závisí od toho, aké je dieťa veľké. Netrúfam si tvrdiť, či dieťa v predškolskom veku dokáže rozlíšiť, že niečo je konzum. Chcú to a to a aj ďalšiu a ďalšiu vec. Rodičom sa to nepáči a treba s tým bojovať, ale je to normálne. Hovorím to veľmi opatrne, lebo nie som psychológ, ale dieťa by mohlo začať konzum odlišovať niekde na druhom stupni základnej školy, pred pubertou. Zásadnou pripomienkou je, že všetko závisí od výchovy. Ak je výchova totálne konzumná od začiatku do konca, tak dieťa konzum možno nerozlíši ani do smrti.

Môže byť umenie a kultúra popri výchove prostriedkom k vyššej imunite detí voči konzumu?

Myslím, že áno.

Podieľa sa umenie a tvorivá aktivita už v škôlkarskom veku na budovaní charakteru? 

Nenazval by som to takto natvrdo, že by sa podieľali na budovaní charakteru. Ale myslím si, že umenie a tvorenie pomáha k tomu, aby si človek budoval charakter neskôr. Nie v zmysle, že z neho bude dobrý človek. Taký naivný nie som. Ale umenie ponúka sebareflexiu, nastavuje zrkadlo, ponúka možnosti prežiť situácie, ktoré by sme inak nikdy neprežili. Čítanie príbehov alebo divadlo dieťaťu pomáha v tom, aby si uvedomovalo, kto sú druhí ľudia, aby sa dokázalo vcítiť do druhých ľudí a porozumelo aj samému sebe. Pretože keď sa dokážem vcítiť do tisícich postáv, skôr som otvorený a vcítim sa aj do neznámeho človeka. Nie je tam však v žiadnom prípade záruka.

Môže estetická aktivita u detí suplovať rozvoj empatie výchovou?

Môže v tom pomáhať. Suplovať, to ťažko. Výchova je oveľa komplexnejšia než len estetická aktivita. Nemyslím si, že estetická aktivita je spása sveta, ale je to jedna z významných a silných pomôcok.

Majú deti rady gýč?

Myslím, že áno.

Prečo?

Lebo je farebný a väčšinou aj milučký. Gýč je bezproblémový a deti ešte potrebujú aj bezproblémové veci. Deti rozhodne veľmi nerozlišujú medzi hlbokým umením, vysokým umením, vážnym umením a tým druhým. Gýč je pre ne ďalším zmyslovým podnetom.

Smeruje cielený rozvoj estetického cítenia u detí k tomu, že budú v detstve i v dospelosti menej inklinovať ku gýču?

Myslím si, že by mohli byť viac imúnne. Alebo im cieleným rozvojom estetického cítenia vytvárame isté podmienky na to, aby boli imúnne. Opäť to formulujem veľmi opatrne. A, samozrejme, imunitu voči gýču nezabezpečí len estetická výchova. Možno tam vzniknú predpoklady na to, aby bolo dieťa imúnne. No voči gýčom nie je imúnny nikto. Niektorí z nás ich však vedia lepšie rozlíšiť. Navyše hranice gýča sú veľmi premenlivé.

Majú deti vkus?

Určite áno. Už trojročné dieťa vám vie povedať, že niečo je pekné. Nevie prečo, nevie to verbalizovať, ale vie povedať, že toto sa mu páči. Ťažko, samozrejme, hovoriť o zrelom vkuse, reflektovanom vkuse, uvedomovanom vkuse. Ale aj malé deti už majú pocit, že im niečo sedí a niečo im nesedí. Tak ako dospelý človek, keď povie, že sa mu niečo páči. Položíte mu otázku prečo a on nevie. Je to normálne. Nie sú všetci školení.

Ako sa kultivuje vkus?

Podnetmi. V ranom veku zmyslovými podnetmi, neskôr rozprávaním sa, diskutovaním, reflektovaním. Prípadne vlastnou tvorbou. Vlastná tvorba pritom nemusí byť to, že niečo vytvorím, napríklad nádhernú skladbu. Ale môže byť zariaďovaním vlastnej izby, kúpou nejakého kusu nábytku, diskusiou o tom. Tam sa vzájomne konfrontujeme. Keď poviete, že táto farba k tmavému gauču nesedí – to je jasná vkusová reakcia. Konfrontujeme svoje vkusové normy. Rozprávaním a konfrontovaním sa vkus buduje aj u detí. Netreba im však vnucovať náš vkus.

Hovorí sa, že niektorí ľudia nemajú vkus. Ako to teda je?

Každý má vkus. Akurát sa nám vkus iného nemusí páčiť, lebo ho má možno zničený reklamou. Niekto má nezrelý vkus na úrovni dieťaťa, či neflexibilný vkus. Aj ten, kto miluje gýče, má vkus. A môže s ním byť absolútne spokojný.

Zatiaľ čo v predškolskom a ranom školskom veku deti rady spievajú, tancujú a maľujú, na prvom stupni základnej školy často dochádza k útlmu a deti zrazu nekreslia a netvoria až tak rady ako dovtedy. Prečo?

Súvisí to s vývinom človeka. V tomto období začínajú oveľa väčšiu silu naberať logické myslenie a abstraktné myslenie, a vkusové veci, ktoré idú cez fantáziu, trochu ustupujú. Človek, samozrejme, stále vníma svet plnohodnotne, ale moc nad všetkým preberá niečo iné ako dovtedy. Mení sa mozog, vnímanie sveta a sociálne vzťahy. Ale myslím si, že ak má dieťa dostatok estetických podnetov, tak sa uňho záujem o tvorbu a umenie nestratí úplne. Len sa na chvíľu potlačí.

Ďalšie zlomové obdobie nastáva počas puberty. V tomto období začína byť človek mimoriadne emocionálny. Fyziológovia hovoria, že sa naozaj fyzicky menia spoje v mozgu. Niektoré spoje sa odpájajú a nové sa zapájajú. Mozog sa mení – nie je to iba nejaká sociálna vzbura. Tá je v podstate iba dôsledkom toho, čo sa deje v mozgu. Počas puberty sa deti niekedy vracajú k tvorivým aktivitám, začínajú písať básne. Mnohé s tým potom zase skončia, keď puberta prejde a spoje v mozgu sa poprepájajú opäť inak.

Aký podiel má na útlme záujmu o tvorbu a umenie vzdelávací systém?

Určite má vplyv. Aj negatívny, aj pozitívny. Negatívny vtedy, ak učiteľ dieťaťu veci vnucuje. Teraz je toho vnucovania už oveľa menej a vyučovanie sa plánuje oveľa logickejšie než pred dvadsiatimi rokmi.

V čom nastala pozitívna zmena?

Nech sa na mňa hudobní pedagógovia nehnevajú, ale hudobná výchova mala kedysi v učebnici v druhej triede hymnu Slovenskej republiky. Človek to otvorí a povie si – fajn, však výchova k národnej hrdosti a štátnosti. Ale druháci, mám pocit, by mali skôr vnímať hudbu a zvuky a priniesť si z domu pokrievky a búchať po nich varechami, aby sa naučili vytvoriť rytmus. Ale hymna Slovenskej republiky? To je skôr pre štvrtákov-piatakov.

V osnovách bolo aj strašne veľa ľudovej hudby. Ale ľudová hudba a ľudové umenie je niečo, čo postupne odchádza z každodenného života. Deje sa to už asi od druhej svetovej vojny. Dnes je to v podstate konzerva. Áno, krásna, úžasná, ale v podstate konzerva. Nie je to živé. Deti mali osnovy plné ľudovej hudby a ešte vážnej hudby. To hovorím o 90. rokoch minulého storočia. Na prvom a na druhom stupni sme na nich išli s ľudovou a vážnou hudbou. Nuda, otrava. Nerozumeli tomu, nechápali.

Takto bola robená aj výtvarná výchova. Deti mali kresliť zátišie s ovocím. To bolo pre ne peklo. Dnes je už výtvarná výchova v štátnom vzdelávacom programe spracovaná veľmi pekne. Kombinuje rôzne podnety, počítačové podnety, vizuálne podnety z ulice spája so zvukovými. Dokonca sa tam deti hrajú so zvukom a s farbami. Vidieť posun od konzervy a uzavretého sveta umenia k rozvoju vnímavosti, k rozvoju vkusovej flexibilnosti a otvorenosti

V čom pôsobí nútenie do kreslenia zátišia negatívne na rozvoj detskej kreativity?

Negatívny vplyv má nútenie detí do niečoho, čo si učiteľ myslí, že by tak malo byť. Mnohí učitelia k tomu majú tendencie. Jednoducho preto, že to tak robili celý život. Čo by sa teraz menili? Vidno to v literárnej výchove, ktorá mnohokrát funguje na základe otázky, ktorú neznášam: „Čo tým chcel básnik povedať?“ Po prvé, nikdy to nezistíme. Logicky. A po druhé: je to dôležité? Ja mám svoj zážitok, ja mám svoj pocit a každá interpretácia umeleckého diela vo väčšine prípadov môj pocit zničí alebo mi povie, že som cítil niečo zlé, že som to nepochopil. Toto sa v literárnej výchove deje dodnes.

Netrúfam si tvrdiť, nakoľko sa pred piatimi-desiatimi rokmi učitelia s deťmi bavili o Harrym Potterovi. A žila tým celá generácia. Ale určite sa bavili o Ľudovi Ondrejovovi. Potom ešte tak Rúfus, a tým sa to končí. A už Rúfus je pre dnešné deti starina. Na tom vyrastala moja generácia. Dnešné deti ten jazyk nechápu. A nieže Hviezdoslav alebo Sládkovič.

Toto je negatívny vplyv, ak sa prezentujú umelecké diela ako niečo, čo je úplne mimo sveta. Ak sa príliš vysvetľujú, ak sa nenechá priestor na zážitok, ak sa to neprepojí s vlastnou tvorbou.

Nie je to tak, že škola by mala poskytovať rôzne podnety, s ktorými sa dieťa inak nestretne? Napríklad aj počúvanie ľudovej hudby či čítanie Ľuda Ondrejova?

Škola by mala byť o poskytovaní vhodných podnetov. Nato je škola. Samozrejme, principiálne musí prezentovať kultúrnu tradíciu a to, čo bolo, aby mohli deti získať širší rozhľad. No škola by nemala podnety vnucovať a mala by ich ponúkať podľa toho, čo sú deti schopné prijať. Nielen to, čo ľahko prijmú, ale čo sú schopné prijať. Škola musí deti viesť, ale rešpektovať to, že dnes je svet už niekde inde ako kedysi. Že literatúra je inde, že umenie je inde.

V mnohých prípadoch sa akákoľvek výučba umenia, výtvarného umenia končí impresionizmom alebo ešte tak abstraktným umením. To sú 50. roky. To je sedemdesiat rokov dozadu. To už je staré. Deti, ak vnímajú umenie a svet umenia, tak žijú v aktuálnom reálnom svete a nie v dobe abstrakcie alebo impresionizmu. Nedajbože ak svet umenia vôbec nevnímajú, tak takéto zaseknutie sa v minulosti ešte viac odkláňa ich záujmy a osobnosť od umenia. Majú pocit, že to nie je vôbec nič pre ne.

Súčasná literatúra vo výučbe slovenčiny – slušne povedané – absentuje. A potom sa niekto rozčúli, že v šlabikári vystupuje rozvedená matka a sused, ktorý jej pomáha. A čo? Veď je to normálna súčasť dnešného sveta. Polovica detí žije v takomto svete. Ale nad tým sa niekto rozhorčuje. To je absurdné.

Stále hovoríte o podnetoch, ale ako predkladať deťom nové podnety, keď nejavia záujem a nemožno ich nútiť?

Deti reagujú lepšie na nenápadné než na priamočiare podnety, najmä keď sa už blížia k školskému veku. Vtedy už začínajú mať vlastný rozum. Dieťa stačí len nenápadne pootočiť: napríklad mu na koncerte ukázať, že aha, tam trčia bubny. Dieťa začne okamžite počúvať zvuky z daného smeru.

Deti na základnej škole mnohokrát podnety od rodičov principiálne odmietajú. Je to normálne. No ak sú konštruované nenápadne, dieťa ich môže prijať. Niekedy stačí nechať knihu položenú na stole a nevšímať si ju. Proste ju tam dať. O nejaký čas bude mať dieťa možno chvíľu nudy a začíta sa. Treba to robiť nenásilne.

Ale neustále vymýšľať podnety je ťažšie než prikazovať.

Áno, vyžaduje si to zložitejšiu prípravu, ale v konečnom dôsledku je to oveľa efektívnejšie než príkaz. Ako keď dospelý človek dostane príkaz, môže byť akokoľvek múdry, ale povie si: „Dostal som to príkazom, nie? Tak to odložím o týždeň a o týždeň sa k tomu možno vrátim.“ Alebo to neurobí vôbec. Sme ľudia, deti sú ľudia. A to si rodičia často neuvedomujú, že výchova si vyžaduje neustálu prípravu a, bohužiaľ, nemá prestávku. Iba keď deti spia, to sú pre rodičov sväté chvíľky.

Ako súvisí kreativita s kritickým myslením?

Jedno bez druhého nejde. Kritické myslenie nie je iba myslenie – je to kritické vnímanie, je to fantázia. Myslieť kriticky znamená aj myslieť tvorivo a nenechať sa prevalcovať tým, čo mi ponúkajú ostatní. Tvoriť riešenia. Hľadať, čo tam sedí, čo tam nesedí. Vnímať, čo robím, ako to robím, prečo to robím. Akákoľvek tvorivosť – či už taká tá zrelšia, alebo v ranom veku – sa bez reflexie toho, čo som robil a ako som to robil, nerozvíja. Alebo sa rozvíja pomalšie, ak ju kriticky nereflektujem. Pokiaľ ide o vek, neplatí to, samozrejme, pre predškolský vek. No na prvom stupni už rozhodne áno.

Podľa psychológa Rudolfa Arnheima umenie pomáha rozvíjať našu schopnosť organizovať myšlienky a komunikovať. Dokázali by sme ako spoločnosť lepšie komunikovať, ak by sme deti odmalička viac viedli k umeniu?

Neviem, či práve k umeniu. Ale k tomu, aby vnímali rôznorodé podnety. Vtedy asi áno. Stále sa k tomu vraciam, už to vyzerá ako taký evergreen. Ja som zástanca toho, že každý človek potrebuje čo najviac podnetov. Každá kultúra hynie, ak sa uzavrie do seba, nemá a neprijíma podnety zvonku. Skostnatie. Takže v rámci idealistickej predstavy by sme dokázali ako spoločnosť komunikovať lepšie, ak by mali deti odmala viac kreatívnych podnetov.

Ale už mám svoj vek na to, aby som zostával pri idealistických predstavách. Možno by to fungovalo, neviem. Ak je človek schopný vnímať umenie, umelecké diela, k čomu môže dostávať predpoklady v detstve, tak je schopný reflektovať sám seba. A druhých ľudí. Môže to pomáhať v komunikácii. Pomáha to v empatii – nato existujú výskumy. No ani tam nie je priama úmera. Nefunguje to tak, že čím viac kníh si prečítam, tým budem empatickejší. Rozhodne nie. Ale existujú reálne výskumy, že človek je vďaka čítaniu a umeniu otvorenejší vnímaniu osudov druhých ľudí. Nie je celkom jasné, či je to sprievodný jav alebo je to príčina. Tieto vzťahy sú veľmi komplikované.

Existujú už veľmi dobre urobené a dlhodobé psychofyziologické výskumy pomocou magnetickej rezonancie. Ukázali, že estetické aktivity podnecujú tie aktivity mozgu, ktoré súvisia so sebareflexiou. Spoje v mozgu, ktoré sa zapájajú pri sebareflexii, sa zapínajú vtedy, keď nie sme orientovaní špeciálne na dosiahnutie nejakého cieľa. Zapínajú sa, keď nič nerobíme, sedíme a reflektujeme. Keď sa len tak dívame do prázdna. To sú tie centrá mozgu, kde sa zapína spracovanie našich skúseností, a tie sa aktivujú aj pomocou estetických zážitkov, estetického vnímania a estetickej tvorby. Nedeje sa to priamo, napríklad že odídem z galérie a už som lepší človek. Keď človek prežije silný umelecký zážitok, niekedy má pocit, že je zrazu lepší, prežil niečo, spláchol zo seba špinu. Niekomu to vydrží celý život, inému dve minúty. Efekt nie je priamočiary.

Čo pri výchove k estetike a kultúre u najmenších detí rodičia najväčšmi podceňujú?

Možno podceňujú vek dieťaťa a to, že dieťa je už v nízkom veku schopné úžasných výkonov. Malé dieťa sa naučí plynule rozprávať v dvoch jazykoch a okamžite ich prepínať bez toho, aby mu to niekto vysvetľoval. Rovnako je už ako dvojročné schopné fantastických tvorivých výkonov s farbami, s vlastným telom alebo so zvukmi.

Psychológovia využívajú detskú kresbu na diagnostiku. Je to fantastický nástroj, ktorým dieťa dokáže vyjadriť skutočne hlboké veci zo svojej povahy. Keď obyčajnú čarbanicu dieťaťa pripnete na stenu, je to preň obrovské ocenenie. Pre nás je to čarbanica a pre dieťa je to jeho rodina. Nakreslilo obrázok svojej rodiny. Pozerá sa na to a hovorí si, aké je úžasné, má svoj výtvor na svete a aké je to fajn. Urobilo niečo dobre.

Ako docieliť, aby staršie deti nestratili kontakt s umením a so svetom kreativity a tvorenia?

Treba hľadať tvorivé podnety, ktoré sú pre konkrétny vek dieťaťa špecifické. Rodič nie je zasa až taký laik v poznaní svojho dieťaťa. Básničky v puberte bývajú mnohokrát naivné. Veľmi zriedkavo sú medzi nimi umelecké šperky. Možno jedna z desaťtisíc, neviem. A niekedy sa deti básňou pochvália a rodičia zareagujú slovami: „Nechaj takéto písačky a venuj sa niečomu vážnemu.“ To je pre dieťa ťažká rana. Lebo ono to rodičovi donesie nielenže s dôverou, ale donesie v tej básni aj svoj pocit. Ak rodič zoberie vážne tento pocit a tú smiešnu dvoj-trojveršovú básničku, ktorá je gýčovitá a neohrabaná, tak dá dieťaťu úžasný podnet. Nemusí z neho neskôr byť umelec, ale vie, že jeho pocit má cenu, a vie, že je schopné ten pocit vyjadriť. To otvára priestor na ďalšie estetické aktivity a možno na umenie. Ale ak to rodič zahodí, dvere zatvorí. Minimálne na minútu a možno naveky.